História canisterapie
Všetci si kladieme rovnakú otázku „Ako vzniklo priateľstvo medzi človekom a psom?“ Pes je spoločníkom človeka už po mnohé tisícročia. Prvá zmienka o vzťahu človeka a psa pochádza z 12 tisíc rokov starého paleolitického hrobu, v ktorom boli objavené kostrové pozostatky človeka držiaceho psa okolo krku. V Babylónii a Sýrii lekári uctievali Gula, liečivé božstvo psa. Psy boli tiež používané na liečenie vo veľkých chrámoch zasvätených Asclepiovi v Gréckom Epidaure. Tabuľky (Obrázok 2) v chrámoch znázorňovali, že pacienti sa liečili pomocou psieho lízania. Pes patril k výbave babylonského lekára práve pre jeho liečivú silu slín. Egypťania psa uctievali ako strážcu podsvetia a sprievodcu do kráľovstva smrti. Ich boh Anubis mal ľudské telo a psiu hlavu. Dokonca založili nové mesto zasvätené Anubovi: Kynopolis – Mesto psov. Liečivá sila zvierat bola spojovaná s náboženskými predstavami a rituálmi. Mnohé staroveké spoločnosti uctievali psa z rôznych dôvodov, väčšinou pre jeho kladné a obetavé vlastnosti, vďaka ktorým mohli ľudia vytušiť blížiace sa nebezpečenstvo alebo si mohli uľahčiť obstarávanie potravy. V starovekom Grécku sa psy začali používať k liečebným účelom a to tak, že sa prikladali na choré miesta pacientov. 900 rokov pred. n. l. písal Homér o Asklepiosovi, Gréckom bohovi zdravia. Asklepios mal božskú liečivú silu, ktorá bola šírená prostredníctvom posvätných psov. Verilo sa, že slepý človek mohol okamžite vidieť potom, čo bol olízaný posvätným psom. Okrem toho sa verilo, že človek, ktorý si zaobstará psa sa nemusí obávať duševnej choroby, pretože ten ju svojím štekotom odoženie. Prvé zdokumentované záznamy terapeutických programov zahrňujúcich zvieratá pochádzajú z 9. storočia z Gheel, v Belgicku. V tomto regióne bola poskytovaná rodinná starostlivosť handicapovaným ľuďom. Dodnes je starostlivosť prostredníctvom hospodárskych zvierat hlavnou zložkou Gheelského liečebného programu. V stredoveku sa mení postoj ľudí k zvieratám. Kým v rannom stredoveku sa ešte pes chápe ako súčasť života, v neskoršom stredoveku pre silný vplyv katolíckej cirkvi, ktorá ho spája s pohanstvom je považovaný za tvora bez duše, ktorý sa nikdy nedostane do neba. Koncom 17. storočia a začiatkom tzv. „Veku osvietenia“, kedy sa oslabuje vplyv cirkvi, dochádza i k zmene pohľadov na vlastnenie domácich zvierat. Tieto zmeny sa vyznačovali postupným nárastom kladnejších postojov k zvieratám a prírode a poklesom názorov, ktoré charakterizovali stredoveké a renesančné obdobie. Názor, že výchova k priateľskému vzťahu so zvieratami by mohla slúžiť špeciálne u detí, sa vynoril približne v túto dobu. John Locke(Obr.3) sa presadzoval tým, aby sa deťom dávali psy, veveričky, vtáky alebo iné zvieratá, aby sa o nich starali a vybudovali si vlastný postoj k opatrovníctvu a zodpovednosti k druhým. Záujem o úspech a blaho zvieraťa sa tiež stal jednou z obľúbených didaktických tém literatúry pre deti počas 18. a 19. storočia, kde jasným cieľom bolo šíriť morálnu láskavosť, vľúdnosť a ušľachtilosť, zvlášť chlapcom. Koncom 18. storočia sa začali aplikovať teórie týkajúce sa priateľského vzťahu so zvieraťom na liečbu duševne chorých. Najskorší zdokumentovaný experiment v tejto oblasti pochádza z anglickej kliniky York Retreat od pokrokového Williama Tuke (Obrázok 4). V York Retreat použili liečebné metódy, ktoré boli výnimočne pokrokové v porovnaní s tými, ktoré sa v tej dobe používali v iných ústavoch pre duševne chorých. Pacientom bolo dovolené nosiť ich vlastné oblečenie a boli povzbudzovaní k tomu, aby sa zamestnávali ručnými prácami, písaním a čítaním kníh. Súčasťou programu bola taktiež starostlivosť o zvieratá, ako králiky, hydinu a iné malé zvieratá, s cieľom naučiť pacientov zodpovednosti prostredníctvom starostlivosti o tvory, ktoré sú na nich závislé. Prvé použitie zvierat v nemocniciach v USA sa konalo v roku 1919, kde boli psy používané ako „kamaráti ku hrám“, na rozptýlenie pre vojnových pacientov. Druhé známe použitie zvierat v nemocniciach sa odohralo v spolupráci s Červeným krížom, v sanatóriu v Pawlingu v New Yorku v 40. rokoch. Sanatórium bolo určené na rekonvalescenciu letcov zranených v druhej svetovej vojne kde psy mali pacientov udržiavať v aktivite a odvádzať ich pozornosť od vojnových udalostí a vlastných zranení. Prínos psa pre človeka sa začal podrobnejšie skúmať až v 60. rokoch minulého storočia. Priekopníkom v tejto oblasti bol americký detský psychológ a psychoterapeut Boris M. Levinson (Obrázok 5), ktorý iba náhodou zistil, že zvierací spoločník môže byť veľmi cenným spoluterapeutom emocionálne narušených detí a môže slúžiť ako sociálny katalyzátor v terapii. V roku 1982 Levinson stanovil metodologické zásady tejto novej disciplíny. Ďalšími priekopníkmi terapie za účasti zvierat boli manželia Sam a Elizabeth Corsonovi, odborníci v psychológii a neurofyziológii, ktorí nadviazali na Levinsonovu prácu. Systematicky študovali možnosti a limity tejto terapie a dosiahli značné úspechy.
Obrázok 2: Tabuľka znázorňujúca liečenie pomocou psieho lízania
Obrázok 3: John Locker
Obrázok 4: William Tuke
Obrázok 5: Boris M. Levinson